Zápis #8.347
Bojisko: Katakomby úľového mesta Nitriex
Veliteľ: Tempestor Prime Otame Grinn
Nitriex, hlavné mesto planéty Nitrus III, bolo v obležení. Nepriateľ však nečakal pred mohutnými stenami v nehostinnej púšti, skrytý v rádioaktívnych mrakoch obklopujúcich mesto. Nepokúšal sa mesto ovládnuť zvonka, silou svojich tankov a nekonečnými zástupmi pechoty. Tento nepriateľ útočil z tieňa. Útočil z útrob mesta, jeho najspodnejších častí, ktoré mu roky poskytovali ochranu, živnú pôdu, aby rástol a silnel. Záhadné zmiznutia. Čudesné správanie ľudí. Nikto tomu nevenoval pozornosť. Až nakoniec bolo neskoro.
Pomaly upokojoval svoj dych. V hlave si vyvolával spomienky na nekonečné tréningy v halách Scholy Progenium. Inštinkty naučené hodinami opakovaní sa prebúdzali. Vlhká stena starobylých katakomb mu poskytla oporu, ktorú v tomto momente potreboval. Niekedy nádherné ozdobné vzory pokrývala už len hrubá vrstva machu, pomaly sa sfarbujúceho do červena krvou z čerstvo utŕžených rán. Z celej jednotky, štyroch mužov pod jeho velením, ostal už len on. Musel dokončiť úlohu. Týždne pozorovaní, prieskumov a hľadania by vyšli nazmar, ak by nedokončil to, na čo sa dobrovoľne prihlásil. A spolu s ním ostatní. Teraz už len chladnúce mŕtvoly alebo skôr ich zvyšky, lemujúce cestu do podzemia.
Skontroloval plazmovú pištoľ, ktorej prítomnosť cítil ako príval tepla do inak studenej končatiny. Ešte pred niekoľkými minútami by sa mu pri dotyku s ňou zoškvarila koža na uhoľ, ale chladiaci mechanizmus stále fungoval. Z hybridov, ktorí sa na nich vrhli z bočnej chodby a rozsekali Rilsena na kúsky, neostalo nič. Ich telá zmizli pod náporom plazmových výstrelov. Vymenil články v zásobníku a ešte raz skontroloval spúšť. Opatrnosť pri tejto zbrani bola na mieste, veľakrát videl cenu za ľahostajnosť pri jej používaní.
Teraz by sa mu hodila opatera medika Volsa. Väčšina zranení bola len povrchová. Avšak rana na pravej ruke bola vážnejšia. Znemožňovala mu použitie meča, nehybná ruka mu bezvládne visela pozdĺž tela. Presunul si ho na opačnú stranu, aby ho v prípade potreby mohol použiť druhou, ale slabšou rukou. Vedel však, že Volsova pomoc nepríde. Jeho verný druh z čias jeho pobytu v Schole Progenium už nebol medzi živými. Zásah ťažkého ťažobného kladiva bol smrteľný, aj napriek tomu, že mal nasadenú svoju helmu. Sila nárazu premenila jeho hlavu v krvavú kašu. Grinn videl ako z pod zdeformovaného kovu vytekala mozgová hmota zmiešaná s drobnými úlomkami lebečnej kosti. Jeho vraha, podivuhodnú karikatúru človeka s tromi rukami, následne zaplavila vlna horiaceho prométia. Trinského plameňomet odviedol svoj kus práce. Vlhké podzemie sa zaplnilo smradom spáleného mäsa, nekonečné chodby vyplnila para z odparenej vody a teľných tekutín útočníkov. Pohľad na učinené inferno vyčaroval úsmev aj na tvári večne zachmúreného Verisa.
Veris. Majster strelec. Jeden z najlepších. Bola to je ho presná strela ktorá zachránila Grinna pred istou smrťou. Blížili sa k brlohu beštie a Grinn minul väčší prielez, zakrytý mohutnou mrežou. Veris, postupujúci niekoľko metrov za ním, si všimol jemný obláčik pary, ktorý prenikol z tmy za mrežou. Inštinktívne zdvihol zbraň do palebnej pozície a stlačil spúšť. Niekoľko sekúnd sa nedialo nič. Kov masívnej mreže zastenal pod náporom z vnútornej strany. Oslabený vplyvom vysokej vlhkosti povolil a do chodby za zvuku lámajúceho sa železa vpadlo telo. Nebol pochýb, že sa blížia k beštii. Telo jedného z jej ochrancov, so štyrmi rukami každou zakončenou dlhými drápmi a neľudskou hlava plná ostrých zubov, nenechali nikoho na pochybách, že idú správnym smerom.
Grinn sa nedočkal možnosti oplatiť Verisovi jeho presný zásah. Keď bolo jeho telo stiahnuté do temnoty nespočetným množstvom rúk a pazúrov, keď výstrely z jeho pušky naposledy osvietili jeho tvár, obklopenú znetvorenými neľuďmi, začuli jeho posledné slová. Spáľte ich. Plameňometu v Trinského rukách trvalo len niekokoľko krátkych sekúnd, zatiaľ čo jeho mozog spracoval situáciu a dospel k jednoznačnému záveru, kým utopil odľahlú chodbu v záplave očistného plameňa.
Zo zamyslenia, alebo skôr krátkej straty vedomia, ho prebrala ruka, ktorá dopadla na jeho rameno. Inštinktívne zdvihol pištoľ a zovrel spúšť. Bol tu sám. Jedinými živými spolu s ním boli len jeho nepriatelia. Pevný stisk mu znemožnil dokončiť pohyb. Zbraňový špecialista Trinsky si ho, napriek mokvajúcim popáleninám na jeho tvári, premeriaval pohľadom. Nevyslovená otázka visela vo vlhkom vzduchu. Grinn myslel, že ho stratili. Náhodná strela zasiahla kanister s prométiom. Výbuch. Žiara. Spaľujúce teplo. Nemohli sa pre neho s Rilsenom vrátiť. V stávke bolo mnoho. Trinsky, napriek ohromným bolestiam pôsobiaci ľadovo kľudne, kývol hlavou, akoby vedel, aké myšlienky sa preháňajú hlavou jeho veliteľa. Grinn si všimol, že Trinsky zviera v ruke akýsi predmet. Bola to demolačná nálož. Akým zázrakom neexplodovala pri poškodení kanistru, to netušil ani jeden z nich. Cisár, raz za čas, asi naozaj ochraňuje.
Chodba, ktorou sa pohybovali nemala žiadne odbočky a ústila do jedinej miestnosti. Vedeli, čo ich tam čaká. Číre zlo. Nenávisť. Chuť podmaňovať a ničiť. Hlad. Neukojiteľný. Neustály. A jeho stelesnenie vo fyzickej forme. Vodca všetkých premenených. Patriarch. Trvalo im dlhé týždne kým lokalizovali miesto, kde sa skrýva. Hodiny analýz nepriateľských útokov, pohybu jeho síl, zásobovacích trás. Podarilo sa im zadržať prvotný moment vzbury, avšak vedeli, že ho môžu len pozdržať, nie zastaviť. Potrebovali vylákať von čo najviac z ozbrojených síl beštie, aby oslabili jej ochranný kruh. A to sa im aj podarilo.
Prebral
sa v úplnej tme. Spustil takticky displej svojej helmy. Vchod do miestnosti bol len pár metrov od neho. Avšak miestnosť ako taká prestala existovať. Dôkazom jej predchádzajúcej existencie bol len portál vstupu, teraz vyplnený hromadou sute a kamenia. Spod tejto hromady, necelý meter od Grinna, trčala obrovská ruka zakončený dlhými pazúrmi.
+++ Alessan +++
Pomaly upokojoval svoj dych. V hlave si vyvolával spomienky na nekonečné tréningy v halách Scholy Progenium. Inštinkty naučené hodinami opakovaní sa prebúdzali. Vlhká stena starobylých katakomb mu poskytla oporu, ktorú v tomto momente potreboval. Niekedy nádherné ozdobné vzory pokrývala už len hrubá vrstva machu, pomaly sa sfarbujúceho do červena krvou z čerstvo utŕžených rán. Z celej jednotky, štyroch mužov pod jeho velením, ostal už len on. Musel dokončiť úlohu. Týždne pozorovaní, prieskumov a hľadania by vyšli nazmar, ak by nedokončil to, na čo sa dobrovoľne prihlásil. A spolu s ním ostatní. Teraz už len chladnúce mŕtvoly alebo skôr ich zvyšky, lemujúce cestu do podzemia.
Skontroloval plazmovú pištoľ, ktorej prítomnosť cítil ako príval tepla do inak studenej končatiny. Ešte pred niekoľkými minútami by sa mu pri dotyku s ňou zoškvarila koža na uhoľ, ale chladiaci mechanizmus stále fungoval. Z hybridov, ktorí sa na nich vrhli z bočnej chodby a rozsekali Rilsena na kúsky, neostalo nič. Ich telá zmizli pod náporom plazmových výstrelov. Vymenil články v zásobníku a ešte raz skontroloval spúšť. Opatrnosť pri tejto zbrani bola na mieste, veľakrát videl cenu za ľahostajnosť pri jej používaní.
Teraz by sa mu hodila opatera medika Volsa. Väčšina zranení bola len povrchová. Avšak rana na pravej ruke bola vážnejšia. Znemožňovala mu použitie meča, nehybná ruka mu bezvládne visela pozdĺž tela. Presunul si ho na opačnú stranu, aby ho v prípade potreby mohol použiť druhou, ale slabšou rukou. Vedel však, že Volsova pomoc nepríde. Jeho verný druh z čias jeho pobytu v Schole Progenium už nebol medzi živými. Zásah ťažkého ťažobného kladiva bol smrteľný, aj napriek tomu, že mal nasadenú svoju helmu. Sila nárazu premenila jeho hlavu v krvavú kašu. Grinn videl ako z pod zdeformovaného kovu vytekala mozgová hmota zmiešaná s drobnými úlomkami lebečnej kosti. Jeho vraha, podivuhodnú karikatúru človeka s tromi rukami, následne zaplavila vlna horiaceho prométia. Trinského plameňomet odviedol svoj kus práce. Vlhké podzemie sa zaplnilo smradom spáleného mäsa, nekonečné chodby vyplnila para z odparenej vody a teľných tekutín útočníkov. Pohľad na učinené inferno vyčaroval úsmev aj na tvári večne zachmúreného Verisa.
Veris. Majster strelec. Jeden z najlepších. Bola to je ho presná strela ktorá zachránila Grinna pred istou smrťou. Blížili sa k brlohu beštie a Grinn minul väčší prielez, zakrytý mohutnou mrežou. Veris, postupujúci niekoľko metrov za ním, si všimol jemný obláčik pary, ktorý prenikol z tmy za mrežou. Inštinktívne zdvihol zbraň do palebnej pozície a stlačil spúšť. Niekoľko sekúnd sa nedialo nič. Kov masívnej mreže zastenal pod náporom z vnútornej strany. Oslabený vplyvom vysokej vlhkosti povolil a do chodby za zvuku lámajúceho sa železa vpadlo telo. Nebol pochýb, že sa blížia k beštii. Telo jedného z jej ochrancov, so štyrmi rukami každou zakončenou dlhými drápmi a neľudskou hlava plná ostrých zubov, nenechali nikoho na pochybách, že idú správnym smerom.
Grinn sa nedočkal možnosti oplatiť Verisovi jeho presný zásah. Keď bolo jeho telo stiahnuté do temnoty nespočetným množstvom rúk a pazúrov, keď výstrely z jeho pušky naposledy osvietili jeho tvár, obklopenú znetvorenými neľuďmi, začuli jeho posledné slová. Spáľte ich. Plameňometu v Trinského rukách trvalo len niekokoľko krátkych sekúnd, zatiaľ čo jeho mozog spracoval situáciu a dospel k jednoznačnému záveru, kým utopil odľahlú chodbu v záplave očistného plameňa.
Zo zamyslenia, alebo skôr krátkej straty vedomia, ho prebrala ruka, ktorá dopadla na jeho rameno. Inštinktívne zdvihol pištoľ a zovrel spúšť. Bol tu sám. Jedinými živými spolu s ním boli len jeho nepriatelia. Pevný stisk mu znemožnil dokončiť pohyb. Zbraňový špecialista Trinsky si ho, napriek mokvajúcim popáleninám na jeho tvári, premeriaval pohľadom. Nevyslovená otázka visela vo vlhkom vzduchu. Grinn myslel, že ho stratili. Náhodná strela zasiahla kanister s prométiom. Výbuch. Žiara. Spaľujúce teplo. Nemohli sa pre neho s Rilsenom vrátiť. V stávke bolo mnoho. Trinsky, napriek ohromným bolestiam pôsobiaci ľadovo kľudne, kývol hlavou, akoby vedel, aké myšlienky sa preháňajú hlavou jeho veliteľa. Grinn si všimol, že Trinsky zviera v ruke akýsi predmet. Bola to demolačná nálož. Akým zázrakom neexplodovala pri poškodení kanistru, to netušil ani jeden z nich. Cisár, raz za čas, asi naozaj ochraňuje.
Chodba, ktorou sa pohybovali nemala žiadne odbočky a ústila do jedinej miestnosti. Vedeli, čo ich tam čaká. Číre zlo. Nenávisť. Chuť podmaňovať a ničiť. Hlad. Neukojiteľný. Neustály. A jeho stelesnenie vo fyzickej forme. Vodca všetkých premenených. Patriarch. Trvalo im dlhé týždne kým lokalizovali miesto, kde sa skrýva. Hodiny analýz nepriateľských útokov, pohybu jeho síl, zásobovacích trás. Podarilo sa im zadržať prvotný moment vzbury, avšak vedeli, že ho môžu len pozdržať, nie zastaviť. Potrebovali vylákať von čo najviac z ozbrojených síl beštie, aby oslabili jej ochranný kruh. A to sa im aj podarilo.
Netvor
stál v strede miestnosti. Grinn už videl jemu podobných, genestealerov. Avšak
tento bol iný. Mohutnejší. Silnejší. Zlovestnejší. Neprirodzená inteligencia
sršala z jeho zvieracích očí. Za celý čas, ako vošli do miestnosti, sa nepohol,
ale jeho oči ich neustále pozorovali. Kalkuloval, odhadoval, vyhodnocoval.
Vedel, že Grinn vytiahne pištoľ skôr ako to urobil. Jeho oči sa vpili do tých
jeho. Ucítil ako sa mu mysľou šíri chlad. A myšlienky, ktoré nepatrili jemu
samému. Nekonečná cesta vesmírom, hlad, potrava, ďalšie putovanie. Navždy. V
pozadí cítil ako miestnosť zaplavuje čoraz intenzívnejšie svetlo. Odkiaľ prišlo
? Čo sa stalo ? Tlaková vlna ho odhodila ku vchodu do miestnosti. Pískanie v
ušiach. Spamätával sa príliš pomaly. Beštia bola na tom oveľa lepšie. Dlhými
skokmi sa blížila k nemu. Zvuk sa vracal do jeho uší. Neľudský rev. Praskanie
muriva. Pád stoviek ton kameňa. Prach všade navôkol. Hlava sa mu točila a
strácal rovnováhu. Musí si sadnúť. Aspoň na chvíľu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára